Ja som vedel, že to bude peklo v priamom prenose, ale nedalo sa inak, jednoducho som to piatkové popoludnie musel odísť do Brna, aj keď som sa to najmenej trikrát snažil zjednať na nejaký normálny čas. Nešlo to, musel som sa v tom riadne vykúpať.
Kto jazdí vlakom, vie, ako to chodí na veľkých staniciach v piatok po obede. Davy ľudí, mraky kufrov, upchaté podchody, fronty na kávu, dusno, nervozita, stres. Čakanie. Meškanie. Nekončiace hlásenie rozhlasu . Meškanie, výluky, dôvody na strane železničnej spoločnosti alebo oneskorený príchod zo susedného štátu.
Potom sa konečne zobrazí číslo nástupišťa a do davu ako keď strelí. Každý zhrabne všetky svoje pojazdné kufre, deti, psy, tašky s desiatou, vychádzkové palice a koncentrovaná ľudská hmota beznádejne upchá všetky chodby a schodiská. Prekĺznem náhodne vytvorenou medzerou v protismere a na nástupišti idem pokiaľ možno najďalej od davu ľudí, ktorí sa ako vždy natlačia hneď do okolia výstupu z podchodu, ako by nemohli prejsť ešte pár krokov a rovnomerne sa rozptýliť po nástupišti.
Keď príde vlak, začnú hromadne šprintovať za svojím vagónom, miesto toho, aby si dopredu zistili, podľa radenia vlaku, kde asi zhruba bude ich vagón. No to ale stojí veľa premýšľania, že!
No a už je to tu. Vlak sa pomaly približuje, dav znervóznie a začína druhá vlna paniky. Kam sa hrabú holywoodske thrillery! Toto by mal niekto natočiť. Kufre rachotajú, deti pištia, cyklisti hľadajú svoj vagón, blbci na kolobežkách kľučkujú davom, behá sa okolo vagónov a áno, prví cestujúci úspešne upchávajú práve otvorené dvere.
Niekto vo vnútri zatarasil svojim obrovským kufrom (nikdy som nepochopil, čo v tom všetko vozja) uličku a tým paralyzoval celý nástupný proces. Sprievodca rezignovane pozoruje, čo sa zase deje, čelí otázkam a snaží sa pomôcť jednému staršiemu pánovi po schodíkoch do vozňa.
Je teda veľmi pekný. Na sprievodcu. Nie, že by všetci sprievodcovia boli nejaké obludy, to zase nie, ale zase vyložene krásny, že by sa niekomu z nich podlomili kolená, to zase tiež nie. Takže, keď už sprievodca celkom ujde, dá sa o ňom povedať, že je veľmi pekný.
Tohoto potetovaného blondiaka poznám už pár rokov. Je strašne fajn, aj keď mladší býval krajší. Teraz už je trochu opotrebovaný, ale ešte v rámci prijateľnosti. Mával iskru v očiach, ktorá sa ale zdá, že už vyhasína. Asi rokmi odpracovanými na železnici alebo nenaplneným vzťahom, ktovie. Každý máme nejaký príbeh.
Konečne sa posadili aj turisti z Ázie, ktorí vynikajú tým, že nejazdia s jedným obrovským kufrom, ale najmenej s dvoma. Avšak sa im podarilo uvoľniť uličku, čím sa dáva do pohybu čakajúca fronta a usadzovanie pokračuje. Dredatý chlapík so psom, rodinka s deťmi, študenti vracajúci sa na víkend domov. Prečo ja vôl som nemohol odísť ráno?!
„Prepáčte, ja tu mám miestenku,“ stojí nado mnou nejaké dievča, sotva som sa konečne posadil.
„Ste si istá? Ja som sa totiž pre istotu dvakrát pozeral na displej nad sedačkami a žiadna rezervácia tam nebola.”
„Mám 98, pri okne,“ máva mi mobilom pred očami.
Je mi to divné, pretože som naschvál išiel do vagónu, ktorý nie je miestenkový, práve aby som sa vyhol, že ma niekto vyhodí s expresnou miestenkou na poslednú chvíľu.
"A číslo vagónu?" pýtam sa s nádejou, že sa jej rýchlo zbavím.
„366,“ zdá sa byť rozhodená a párkrát si prehrabne vlasy.
"Áno, tak tu je 365. Máte to vedľa."
Ja to tušil. Slečna sa ospravedlňuje a prediera sa preč.
No a čo je zase toto? Práve mi niekto kopol zozadu do sedačky, až vo mne hrklo a počujem jačanie harantov. No to snáď nie! Prečo práve ja? Rozjašené detičky, čo tri hodiny nezavrú hubu, prinajlepšom budú večne niečo džavotať, prinajhoršom začnú za chvíľu jačať a zlostiť sa, možno sa aj pobijú.
Môj sen o pokojnej jazde ide do hája. A moja nádej, že si ku mne sadne sexi študentík s modrými očami a kučeravími vlasmi tiež. Tlačí sa sem bachratá ženská s kabelkou, dvoma igelitkami, svetríkom v ruke a pýta sa, či je pri okne voľno. Ach bože. To mám fakt za trest.
Vstávam a čakám kým sa baba naláduje dovnútra so všetkými tými svojimi taškami. Ešte ani nedosadla a už z prvej igelitky vyťahuje nejaké žrádlo! No to snáď nie, ona si sem priniesla KFC. Ja sa fakt poseriem a pogrciam v priamom prenose. Mastný smrad sa okamžite šíri priestorom a ja toto fakt asi nedám.
Rozhliadam sa, či je niekde inde voľno, ale je mi jasné, že nie.
A už ideme! Aspoň, že tak. Dokonca na čas. Stal sa zázrak.
A do práce sa dáva aj sprievodca. Uniforma mu pristane, čo nebýva zvykom. Zadok mával teda trochu krajší a tiež menší, ale chápem áno, roky idú, nikto nemladne. Nakoniec ešte stále ujde. Má vyhrnuté rukávy a je to sexy.
"Ešte poprosím doklad totožnosti," úraduje pri vedľajšej sedačke.
"Čo tým myslíte?" štartuje po ňom okuliarnatý pán s lístkom vytlačeným na A4.
"No ako občianský," dodáva sprievodca.
„Na to máte právo? Ma legitimovať?”
"Áno, tu ste si pri kupovaní lístka v e-shope vyplnil, že sa preukážete dokladom totožnosti," nestráca trpezlivosť.
"Ale ten tu asi nemám," kontruje pán a začne prehľadávať peňaženku, "mám len inkartu."
„Tu ste si mohol zvoliť tiež, ale nezvolil, takže chcem vidieť občianký.”
"A keď ho nemám?" pán sa dostáva do vzdorovitého tónu.
"Tak v tom prípade váš cestovný doklad neplatí a na nasledujúcej stanicy vás vylúčim z prepravy."
No zbohom, to je teda drzáň. Vylúčim z prepravy vraj. Proste dostaneš padáka, vyhodí ťa na prvej stanicy, vykopne ťa z vlaku, mudrlant. Buď chceš ísť alebo chceš prudiť. Bože to je ale smrad! Bojím sa otočiť, ale periférne vidím jej mastné, tučné prsty, čo ich každú chvíľu olízuje a je mi zle!
"Ešte nikto nikdy odo mňa občiansky nechcel," okuliarnik sa nevzdáva.
„To nie je môj problém, že moji kolegovia nevedia robiť dobre svoju prácu. Budete teda vystupovať?”
Hm, je fakt sexi, ako je nad vecou. Nenechá sa rozhodiť a zostáva stále tak dominantný, ale ako príjemne dominantný.
"Áno, tak ja ho mám teda," naťahuje ruku s občianskym.
Úplne zbytočná scéna končí skrotením okuliarnatého mudrlanta. To je tiež také charakteristické v tejto krajine. Každý múdry ako rádio s receptom na všetko.
Au! Zas ten harant kopol do sedačky. Len sa obzerám, ale jeho matka čumí do telefónu a vôbec nič, sme jej obaja u riti. Ženská vedľa olizuje posledné omrvinky uškvarenej strúhanky a možno ešte vylíže aj tú tukom presiaknutú krabičku. Ty by si si mala dať mrkvu a dvakrát obehnúť stanicu!
S očami hore vítam sprievodcu, ktorý sa práve otočil ku mne. Stojí tak tesne pri mojom operadle, že len kúsoček, a chrbtom ruky sa dotknem jeho nohavíc. No ale na to nie je čas, aktivujem displej s kódom pre jeho čítačku.
No do rrri…! Práve prichádza ďalší kopanec do operadla až sa mi ruka zatrasie a lejzrový lúč na chvíľu zamieri do prázdneho boxu KFC na vedľajšej sedačke.
"Musíte do mňa furt kopať?" sprudka sa otáčam a posilnený prítomnosťou železničnej autority sa púšťam do konfrontácie, čo by som normálne neurobil. Matka otrávene zamrmle niečo smerom k svojimi deťom a ani sa neospravedlní.
Sprievodca na mňa zúčastnene hľadí. To je divný obrat, čo? Zúčastnene hľadieť. To je ako, z filmu pre pamätníkov s Oldom Novým, nie? Nechcem vyzerať ako píšuci dôchodca, to nie som. Dobre teda, skúsim to ešte raz.
Sprievodca sa na mňa pozerá s istým pochopením. A pozerá sa nejako divne. A dlho. Naše pohľady sa stretávajú na dobu dlhšiu ako je nutné. Som z toho trochu rozhodený. A s úplnou hrôzou v očiach sledujem, že namiesto aplikácie Môj vlak, mu ukazujem Grindr!
Ako do mňa ten nevychovanec zase kopol, prepol som omylom okná aplikácií!
Zčervenám ako paradajka a úprimne sa hanbím. Horúčkovito prepínam okná a... áno, konečne mu dávam pred oči tú správnu apku.
Sprievodca nestráca balans a ľahko sa ku mne nakloní.
"V predposlednom vozni je voľné kupé, nechcete sa presunúť?"
Vyslobodenie prišlo ako na zavolanie! Vôbec neváham, úctivo ďakujem, beriem svoju tašku a miznem smerom ku koncu vlaku. Ten je teda dobrý, čo? Že by som sa mu páčil? Som jeho typ? Tak je fakt, že na svoj vek vyzerám zachovalo, postavu mám štíhlu a som v kondícii. A tam dole, tam som v extra dobrej kondícii.
Vlastne som neustále nadržaný, striekať môžem trikrát denne a keby som na to mal čas, robil by som to. Takto to stíham tak dvakrát do týždňa, aj to dosť ťažko. A mrzí ma to! Mal by som jednoducho viac honiť, je to zdravý relax a vždy je mi po tom fajn. Alebo si aspoň občas zašukať, to by bolo úplne najlepšie, ale to zas nemám s kým.
A je to tu! No mal pravdu, fakt je tu prázdne kupé. Aby nie, keď je to prvá trieda. Prečo ma poslal do jednotky? No to je jedno, prinajhoršom to doplatím. Furt lepšie, ako sedieť s tou ženskou a tými nevychovanými deťmi.
Rozkošnícky sa rozvaľujem v sedačkách, sú už síce trochu presedené, ale zase ich mám všetký pre seba, čo je jednoducho paráda! Vyzujem topánky a naťahujem si nohy na protiľahlé miesto na sedenie a cítim sa ako kráľ. Napokon trochu pokoja a pohodlia!
"Tak ako sa vám tu páči?" zarachotí posunutie dverí a v nich on.
Prekvapil ma! Kde sa tu vzal tak rýchlo? Sotva som dosadol.
"Vďaka, páči veľmi," spokojne sa usmievam.
"Budete si musieť doplatiť prvú triedu," konštatuje.
"Aj keď ste ma sem sám poslal?" skúšam to hodiť na neho.
"Môžete sa zase vrátiť späť, ak chcete."
Neviem, či to myslí vážne alebo si zo mňa robí srandu, nedá sa to na ňom spoznať. Aj keď sa na neho usmievam, tvári sa ľahostajne. Začínam mať podozrenie, že je to arogantný parchant a nie príjemne dominantný frajer.
"Koľko vám dám?" rezignujem a vraciam sa k serióznosti. Naspäť ma už nikto nedostane!
"320"
Podávam mu kartu.
„Nemáte hotovosť? Mňe nejde terminál,“ stráca balans a mňe sa chce smiať. Drsný blondiak prišiel na technologickú zaostalosť svojho úradu.
"Nemám, peniaze v hotovosti už dávno nenosím," mám víťazoslávny pocit, že som vyhral v športke.
"Tak to sa budete musieť vrátiť do dvojky," nedáva sa a odmieta priznať, že teraz ťahá za kratší kus lana.
„Prečo? To nie je moja chyba, ja zaplatiť chcem a späť nejdem ani náhodou,” teraz som ja ten drsný.
Lenže to čo teraz nasleduje, prestáva byť sranda. Teraz ide do tuhého a to doslova a do písmena! To ste ešte nezažili. Na sucho prehĺtam, vytreštene zízam a mám pocit, že som v nejakom prank videu.
Sprievodca, áno ten potetovaný sympaťák, dvoma rýchlymi pohybmi zaťahuje závesy, rozopína nohavice a bez váhania vyťahuje svoj polotvrdý vták!
„Tú prvú triedu si budete musieť zaslúžiť, nedá sa nič robiť,“ pozerá sa mi do očí a vychutnáva si môj šok.
Polotvrdé vtáky milujem! Vyzerajú fantasticky! Krásne naakumulované a pritom stále ešte visiace alebo tak napoly tvrdé. Je to vždy tak krásny pohľad na taký chvost. A tento vyzerá tiež chutne. A bude akurát do úst!
Sprievodca sa jedným krokom blíži k môjmu sedadlu, chvost sa mu ďalej zväčšuje a on vyzývavo čaká, čo urobím.
Ja už na nič nečakám. Pekne si ho beriem do ruky, hladím ho a nežne ťahám a sledujem, ako ďalej rastie. Druhou rukou mu sťahujem nohavice uniformy pod zadok. Chcem si pohladiť jeho pevné polovičky.
Vták stvrdne a pulzuje. Čoskoro skončí v mojej puse. Len si ho ešte zvedavo očuchám a olížem.
„Eeeeh,“ zavzdychá sprievodca, keď ho prvýkrát zasuniem a poláskam svojim jazykom.
Vták už mu tvrdo stojí, pekne pomaly a s citom mu ho hulím. Veľa sliniť! To je pravidlo pre super fajčenie. Sprievodca mierne priráža, ale naozaj skôr symbolicky. Stále to necháva na mňa. Ládujem si jeho pekný chobot do pusy a užívam si ten pocit, ktorému sa nič nevyrovná. Mať vtáka v hube.
Zároveň oslobodzujem svojho, ten sa tiež už hlási k slovu.
Sprievodca si sadá na protiľahlú sedačku a ja si k nemu kľakám. Majetnícky sa tam rozvaľuje, rozťahuje nohy a nedočkavo ma berie za hlavu, aby som sa mal k činnu. Tentoraz je už drsnejší, stále ma drží a zároveň priráža. Mrdá mi hubu, páni! To je sila!
A ja hulím, až sa zakuckám, zatiaľ čo mi prechádza mandle.
Na chvíľu si potrebujem oddýchnuť, vstávam a strkám mu svojho kvapkajúceho vtáka pred tvár. On sa však k ničomu nemá. Zadívam sa mu do očí a prajem si, aby som si mu o to nemusel hovoriť nahlas.
"V službe nefajčím," vyhlási a vážení, on to myslí úplne vážne.
No tak hlavne, že si v službe fajčiť nechá. A ešte ako úplatok za prvú triedu! Parchant!
Ale sexy parchant!
Opäť pokorne zakľaknem a pchám sa tou jeho hrubou klobásou, čo mi pánty dovolia. On vzdychá a priráža.
"Bozkávať sa v službe môžeš?" pýtam sa a vidím, že roztúžene prikyvuje.
Sadám si vedľa neho a naše pery sa stretávajú v dráždivo vášnivom bozkávaní, ktoré je umocnené našou obojstrannou nadržanosťou. Pekne mu ho pri tom honím a on honí mňa. Sme k sebe prisatý, funíme a tečieme blahom, nad všetkými tými príjemnými vecami, ktoré spolu robíme.
Bozkávanie s ním je ako v raji, akoby som ho poznal roky a bozkávali sme sa každý deň. Je to tak prirodzené a krásne nám to spolu pasuje, je v tom cit a vášeň a súhra. A naše nadržané vtáky? Tie už sú tesne pred vstupom do business class.
Ešte dvakrát, trikrát pohoním a začne to z neho lietať, zatiaľ čo sa necháva ďalej zúrivo bozkávať. Snažím sa mu vtáka držať smerom von, predsa len je v službe, tak aby sa úplne nezasvinil. On fúni, vzdychá a jazykom mi šermuje až v mozgu. Je to vášnivý žrebec! Konečne dostrieka a ja chcem chytiť poslednú vlnu tejto rozkoše. Zostávame pri bozkávaní, preberám si honenie svojho vtáka a počas pár sekúnd sa cely zovriem v prekrásnej extáze.
Striekam a zároveň sa vznášam niekde v galaxii blaženosti. Hladím ho po tvári a nechcem, aby naše spojenie skončilo, ale už sa tak jednoducho deje. Tenzia a vášeň povoľuje, pozeráme sa do začervenaných tvárí a spokojných očí, do ktorých sa vrátili iskričky.
"Ďakujem," zašepká mi do ucha potichu, aby snáď nevyšiel z role.
Pozerám sa, ako vstáva a upratuje si svoj vystriekaný vercajg do treniek.
"Ale tú jednotku si budete musieť doplatiť," otáča sa ku mne ešte vo dverách, keď už rozhrnul oponu kupé, "čo keby prišiel revízor?"
Comments